O mne
Už ako malé dievča som vedela, že robiť nechty je to, čo chcem. Keď som si prvýkrát nalakovala svoje detské palčeky, dúfala som, že sa ich už nikdy nezbavím. Cítila som sa ako veľkačka. Krutá realita ma ale rýchlo uviedla do omylu a ja som zistila, že to nie je možné. Po niekoľkých dňoch sa mi farba z nechtov začala pomaly odlupovať a ja som sa cítila ako keby sa mi hrútil celý svet. Tak som to skúšala znovu a znovu. Keď sa na to spätne pozerám som vďačná, že ten farebný výtvor mi nezostal na nechtoch navždy. Kebyže sa mi vtedy neodlúpli, nemala by som toľko praxe, ktorou sa dneska môžem pýšiť. Taktiež, neviem si predstaviť, že by som s takými nechtami chodila po verejnosti. Lakovala som si ich totižto potajomky v tmavej kúpeľni u nás doma. Tým pádom lak neskončil len na nechtovom lôžku ale mala som ho aj po celých rukách. Svoje si odtrpelo aj oblečenie, ktoré som mala oblečené a myslím si, že trošku sa ušlo aj kobercu na podlahe. Na druhú bolo by to veľmi milé a pre mňa emociálne keby som pri sebe mohla každý deň nosiť niečo, čo by mi pripomínalo moje malé ja. Dneska ale viem, že malú Vanesku mám stále v sebe a potreba robiť si nechty je konštantná pripomienka na ňu. Aj vďaka ľuďom, ktorí podporujú moju tvorbu si ju môžem stála pripomínať a robiť to, čo ma bavilo, baví a bude baviť.
